Čo má naša tohoročná konferencia spoločné s EXPO Dubaj 2020 a OH Tokio 2020
Náruč, tak ako v rokoch 2017 a 2019, pripravila aj na tohoročnú jeseň realizáciu medzinárodnej odbornej konferencie zameranej na prezentovanie najnovších poznatkov a trendov v práci s deťmi ohrozenými násilím s názvom Pomoc dieťaťu ohrozenému násilím: Spolu dokážeme viac III.
Vzhľadom na dlhodobo nepriaznivú pandemickú situáciu a určitú celospoločenskú únavu z on-line stretnutí, konferencií, vzdelávaní …, rozhodli sme sa po vzore organizátorov iných podujatí (OH Tokio 2020 či Expo Dubaj 2020 😉), že aj my posunieme jej realizáciu o rok. Veríme, že sa v roku 2022 budeme môcť v plnom počte očakávaných 150 účastníkov stretnúť osobne, pretože okrem prezentovania nových informácií, poznatkov či inšpirácií ako je možné pomôcť dieťaťu ohrozenému násilím, má naša konferencia ašpiráciu vytvárať i priestor na osobné stretnutia, sieťovanie a vzájomné zdieľanie sa profesionálov pracujúcich s deťmi.
Ak máte záujem pozrieť si záznamy vystúpení jednotlivých rečníkov z predchádzajúcich dvoch konferencií, ste srdečne vítaní na našom webe a youtube. Pre zobrazenie videí z roku 2019 klik TU. To najzaujímavejšie z roku 2017 nájdete zase TU.
Tešíme sa na osobné stretnutie na konferencii v roku 2022!
Športovanie pomáha prekonať traumu, zvyšuje sebavedomie
Slovo trauma je v slovníku slovenského jazyka opísané ako telesné alebo duševné zranenie, úraz.
Okrem fyzickej traumy však existuje aj psychická trauma. Tá vzniká dôsledkom traumatickej udalosti, silného negatívneho zážitku, kedy dochádza k narušeniu duševnej rovnováhy. Príčiny, ktoré môžu viesť k vzniku traumy sú veľmi rôznorodé. V prípade detí, ktoré nachádzajú dočasné bezpečné útočisko a odbornú pomoc v našom Detskom krízovom centre Náruč sa jedná o týranie alebo sexuálne zneužívanie. Ak trauma nie je spracovaná alebo dôjde k jej potlačeniu, môžu sa u detí aj s oneskorením niekoľkých rokov objaviť rôzne psychické ťažkosti ako neurózy, psychózy či závislosti…
Traumatický zážitok môže zásadným spôsobom skresliť sebaobraz a sebadôveru detí (aj dospelých). Je to akoby ste sa pozerali do zrkadla, ktoré sa v dôsledku zažitých zlých skúseností rozbilo. Keď sa potom pozeráte do rozbitého zrkadla, väčšie či menšie úlomky síce ukazujú váš obraz, ale ten je neúplný, deformovaný, fragmentovaný – nespojitý. Bohužiaľ, môžu ubehnúť aj desiatky rokov a človek, ktorý prežil traumu a nehľadá cestu von, akoby ostal myšlienkovo i pocitovo žiť zamrznutý v čase prežívania traumatických zážitkov, skúseností.
Traumatické zážitky je preto potrebné spracovať. So zvládnutím tejto neľahkej životnej výzvy pomáhame aj deťom v našom krízovom centre. Okrem iného poskytujeme deťom i pestrú škálu aktivít, pri ktorých sa môžu odreagovať. Vďaka podpore Nadácie Volkswagen Slovakia sme v tomto roku mohli pre deti realizovať veľké množstvo športových aktivít.
4-dňový jarný pobyt v prírode Kysúc bol naplnený turistikou, lukostreľbou či atletickými a loptovými hrami. Týždenný letný denný tábor, ktorý špeciálne pre Náručovské deti realizoval TJ Sokol Žilina, dal nezabudnuteľnú možnosť zvládnuť plavbu na kanoe či jazdu na koni. No a v prvej polovici leta sme ešte sthli „okoštovať“ plávanie, lezenie na umelej lezeckej stene či pre väčšinu detí doteraz nepoznanú vysokohorskú turistiku hrebeňom Malej Fatry.
Aktívne trávenie voľného času, ktorého súčasťou je i realizácia športových aktivít prispôsobených veku a fyzickej kondícii, napomáha deťom lepšie sa vysporiadať s prežitou traumou spôsobenou blízkou osobou. Pozitívna individuálna skúsenosť (Zvládol som to! Aj toto som schopný dať!) a posilnená dôvera v seba samého dáva deťom šancu lepšie zvládnuť náročnú životnú situáciu a eliminovať tzv. odložené následky traumy v dospievaní či dospelosti.
Ďakujeme Nadácia Volkswagen Slovakia – bez Vás by sme takto intenzívne športovať a relaxovať nemohli!
Dieťa ohrozené násilím – pár praktických rád k tretej vlne
Často je nám adresovaná otázka, či šíriace sa ochorenie COVID-19 zhoršuje situáciu detí, ktoré sú ohrozené násilím? Odpoveď je jednoznačná: ÁNO!
Predchádzajúci školský rok ostali deti na dlhú dobu doma izolované od reálneho sveta – od osobných kontaktov s ľuďmi, ktorým by sa mohli zdôveriť, u ktorých by mohli vyhľadať pomoc. Vyzerá to tak, že v prichádzajúcej tretej vlne sa takáto situácia už nezopakuje, ale aj tak sa mnohé deti dostanú do dočasnej izolácie v dôsledku nariadených karanténnych opatrení. V izolácii od okolitého sveta dieťa stráca nielen možnosť vyhľadať pomoc, ale ak sa deje násilie v rodine, tak aj možnosť aspoň dočasného úniku do bezpečia. Treba však jedným dychom povedať, že situácia je náročná nielen pre deti ale aj pre dospelých: v mnohých rodinách najmä počas dlhodobej izolácie eskalujú aj problémy, ktoré sa vedeli za normálnych okolností akoby obísť či neriešiť.
Signálov, ktoré si ako učitelia, vedúci krúžkov, susedia, kamaráti či príbuzní v kontakte s dieťaťom máme všímať je mnoho! Mätúce na nich je však to, že sa môžu a nemusia v správaní dieťaťa vyskytovať, alebo sa vyskytujú v rôznych, niekedy až prapodivných a zdanlivo nelogických kombináciách. Napr. to môže byť náhla zmena správania, utiahnutosť či strata pozornosti v škole, úteky z domu, sebaobviňovanie až sebapoškodzovanie, nízka sebadôvera, vyhýbavé správanie… Mnohé z týchto príznakov sú nešpecifické, to znamená, že môžu naznačovať aj iné problémy dieťaťa – napr. neúspechy v škole, odmietanie v rovesníckych vzťahoch, sklamanie v láske a pod.
Neustále zdôrazňujeme, že modriny, opakované poranenia či „úrazy“, pohlavné choroby alebo tehotenstvo sú už len viditeľná špička ľadovca – a aj tieto viditeľné príznaky bývajú niekedy prehliadané.
Paradoxom pritom je, že pokiaľ sa aj dieťa rozhodne o násilí, ktoré zažilo, zdôveriť dospelému, častokrát títo nevedia ako reagovať, ako situáciu riešiť, prípadne dieťaťu neveria či sa boja ďalej konať.
Ako reagovať, keď sa nám dieťa zo svojou skúsenosťou s násilím zdôverí? V prvom rade treba dieťa podporiť a ubezpečiť ho, že mu veríme. Ak sa na Vás dieťa obráti, znamená to, že hľadá pomoc a dôveruje práve vám. Je to síce veľmi náročné, ale treba si ustrážiť svoje prvotné reakcie, aby ste dieťa nezneistili a nespôsobili, že sa s vami už o svojej situácii nebude chcieť rozprávať! Vedzte, že nie je nič neobvyklé, ak v takejto situácii pocítite paniku, obavy, rozpaky, bezradnosť, zúfalstvo, pochybnosti, hnev, smútok alebo zmätok. I napriek tomu, ešte raz: je dôležité zachovať pokoj a rozvahu, lebo tým prispejete k zvýšeniu pocitu bezpečia, ktoré dieťa hľadá!
Informácie a krátky inštruktážny film o tom, ako viesť rozhovor s dieťaťom, ktoré sa Vám zdôveruje o násilí nájdete TU
Ak sa nachádzate v situácii, kedy riešite podozrenie z násilia páchaného na dieťati a neviete ako postupovať, môžete okrem orgánov sociálnoprávnej ochrany detí (na úradoch práce v každom okresnom meste) alebo polície kontaktovať aj naše Detské advokačné centrum Náruč (dac@naruc.sk alebo 0903 535 445). Naše skúsené psychologičky alebo sociálna pracovníčka Vám pomôžu zorientovať sa v situácii a naplánovať ďalšie konkrétne kroky. Kontaktovať nás môže ktokoľvek, kto má vedomosť alebo podozrenie, že sa dieťa stalo obeťou týrania alebo zneužívania, teda napr. rodič, príbuzný, známy, učiteľ, lekár či pracovník inej štátnej/neštátnej organizácie.
Sexuálne násilie na deťoch – deje sa častejšie, ako si myslíme
„Väčšina prípadov fyzického násilia na deťoch zostáva utajených. V prípade sexuálneho zneužívania vypláva na povrch len mizivá časť.“ takto sa začína článok, ktorý vyšiel v denníku Postoj.
„Mnohé deti o sexuálnom násilí referujú až v dospelosti alebo v takom čase, kedy sa už naisto vymanili z područia zneužívateľa. Čo bohužiaľ v očiach okolia môže vyvolať efekt, že svedectvo dieťaťa je nedôveryhodné,“ povedal pre Postoj riaditeľ Detského krízového centra Náruč v žilinskej mestskej časti Zádubnie Róbert Braciník…
… celý článok si môžete prečítať TU
Ako viesť rozhovor s dieťaťom, ktoré sa zdôveruje o násilí
Deti potrebujú pre svoj zdravý vývin láskyplné a bezpečné prostredie. Žiaľ, život mnohých detí je poznačený zážitkami násilia. Násilie môže mať rôzne podoby, môže byť zjavné alebo dobre maskované, mätúce pre obete a skryté pohľadom ľudí z okolia dieťaťa. Prehovoriť o násilí nebýva z rôznych dôvodov pre obete ľahké. Rozhovor o násilí však môže byť náročnou výzvou aj pre poslucháčov. Ak nie sú na takúto situáciu pripravení, môžu zostať zaskočení a bezradní. Práve preto sme sa v Náruči rozhodli natočiť krátky, 7-minutový filmový návod ako si s touto neľahkou situáciou poradiť: AKO VIESŤ ROZHOVOR S DIEŤAŤOM, KTORÉ SA ZDôVERUJE O NÁSILÍ. (pre zhliadnutie filmu kliknite na oranžový názov)
K filmu pripájame aj autorský text Doc. ThDr. Mgr. Slávky Karkoškovej, PhD., ktorého cieľom je priblížiť dospelým základné zásady, ako si počínať v rozhovore s dieťaťom, ktoré sa im pokúša zdôveriť o zážitkoch násilia:
Správna reakcia dospelých môže dieťaťu poskytnúť prvotnú úľavu a otvoriť mu bránu k ďalšej pomoci. A naopak, ak v tejto situácii dospelí zlyhajú, môžu dieťaťu spôsobiť druhotnú ujmu, ktorá už beztak trpiacemu dieťaťu ešte viac priťaží.
Zachovajte pokoj a majte svoje emócie pod kontrolou
Informácia o násilí na dieťati vo vás môže vyvolať celé spektrum emócií, niekedy aj veľmi intenzívnych a rozporuplných, najmä ak je z páchania násilia podozrivá osoba, ktorú poznáte a doteraz ste ju vnímali v pozitívnom svetle. Môžete sa napríklad pristihnúť pri tom, že sa cítite informáciou prekvapení, zarazení. Možno pocítite zneistenie z toho, aký postoj zaujmete pri ďalšom kontakte s podozrivou osobou. Alebo vás môže zaplaviť aj zahanbenie z toho, že ste dosiaľ danú osobu „neprekukli“ a nejakým spôsobom nezabránili násiliu na dieťati skôr, než k nemu došlo. Môžete pociťovať rozochvenie a obavu z toho, aby ste sa pred dieťaťom nezatvárili a nevyjadrili nejako nevhodne a zraňujúco. Predstava, že dieťa vskutku zažilo násilie, ktoré popisuje, vás môže napĺňať zmesou hnevu a smútku. Hnevu na to, že sa podozrivá osoba vôbec mohla k dieťaťu správať takto násilne či zneužívajúco. A smútku nad tým, že dieťa vôbec čomusi takému muselo v živote čeliť a ešte mu zrejme dlho potrvá, kým sa z takýchto zážitkov zotaví. Možno sa prichytíte aj pri sebaľútosti v súvislosti s tým, že ste mali celkom inú predstavu o danom dni, a to čo ste sa práve dozvedeli na vás kladie zodpovednosť, s ktorou ste vopred nerátali.
Niet pochýb o tom, že situácia, v ktorej sa vám dieťa zdôveruje o násilí, je emočne náročná. Je však dôležité, aby ste svoje emócie mali pod kontrolou a neprejavovali ich spôsobom, ktorý by mohol byť pre dieťa zaťažujúci. Dieťaťu môže byť potrebné vysvetliť, že nie ono, ale téma násilia ako taká, je príčinou toho, ako sa cítite. Počas celého rozhovoru by ste mali udržiavať pokojný spôsob komunikácie, hovoriť pomaly, rozvážne. Je tiež potrebné zdržať sa akýchkoľvek nenávistných vyjadrení na adresu osoby, podozrivej zo spáchania násilia na dieťati; dieťa s ňou totiž okrem zážitkov násilia môže mať aj pozitívne zážitky a nemusí ju vnímať rýdzo negatívne.
Dôverujte dieťaťu a sústreďte sa na rozhovor s ním
Pokiaľ rozhovor na tému násilia dieťa započalo v rušnom prostredí, overte si, či mu to nevadí. Rešpektujte však, že môže mať dobré dôvody, prečo si na rozhovor zvolilo práve dané miesto. Počas rozhovoru nevykonávajte iné aktivity, ktoré by vás mohli rozptyľovať alebo ktoré by v dieťati mohli vzbudzovať dojem, že vám na ňom nezáleží alebo vás téma rozhovoru nezaujíma. Ak kvôli neodkladným povinnostiam nemôžete viesť rozhovor s dieťaťom v danej chvíli, vysvetlite to dieťaťu pokojným tónom a spôsobom, z ktorého bude zrejmé, že o zrealizovanie rozhovoru stojíte. Naplánujte rozhovor na čo najskorší možný termín, podľa možnosti ešte v tom istom dni. Inak dieťa môže stratiť motiváciu k rozhovoru.
Nevyšetrujte, nedohadujte sa, iba aktívne počúvajte
Dieťa môže mať toho veľa na srdci, ale nemusí si byť isté tým, či ste ochotní to počuť. Preto preň môže byť užitočné, ak ho budete v rozprávaní jemne pobádať otvorenými otázkami typu: „Môžeš mi o tom povedať viac?“ „Je ešte niečo, čo by si mi chcel/a povedať?“
Nepredpokladajte, že viete, čo má dieťa na mysli alebo čo chce povedať. Nič si nedomýšľajte a nevkladajte dieťaťu do úst slová, ktoré nepovedalo. Ak sú nejaké vyjadrenia dieťaťa nejasné, overte si, či ste im porozumeli správne. Spýtajte sa „rozumiem tomu správne, že… ?“
Bez ohľadu na to, či údajného páchateľa poznáte alebo nie, nestavajte sa do pozície vyšetrovateľa, nezisťujte o danej veci čo najviac podrobností a neoverujte si pravdivosť informácií. Ak by ste sa o to snažili v rozhovore s dieťaťom, môžete ho nielen poškodiť neodbornými postupmi, ale ho aj zradiť tým, že vystúpite z roly podpornej osoby. Nemusíte poznať všetky detaily, aby ste mohli vyhodnotiť, či z obsahu toho, čo dieťa hovorí, vyplýva dôvodné podozrenie, že na ňom vskutku bolo alebo je páchané násilie. Pokiaľ prípad nebol dosiaľ trestnoprávne riešený, na účely podania trestného oznámenia stačí mať základné informácie o tom, kto, čo, kedy a kde urobil. S informáciami, ktoré ste sa dozvedeli, sa v žiadnom prípade nesnažte konfrontovať údajného páchateľa. Mohli by ste tým ohroziť bezpečie dieťaťa a zároveň zmariť úspešnosť vyšetrovania.
Nevzbudzujte v dieťati pocity viny a nedôvery
Nie je namieste klásť dieťaťu otázky, ktoré sú v obsahu alebo spôsobe formulácie vlastne výčitkou. Ide napr. o otázky typu: Prečo si sa nebránil/a? Prečo si mi to nepovedal/a skôr? Hoci môže počínanie dieťaťa pred, počas alebo po zážitkoch násilia pôsobiť na prvý pohľad nelogicky, v konkrétnom životnom kontexte dieťaťa má plné opodstatnenie. Je výsledkom jedinečnej kombinácie vnútorných a vonkajších vplyvov, ktorým dieťa čelilo a/alebo čelí. Neposudzujte teda reakcie dieťaťa.
Zraňujúco pôsobia aj otázky, ktoré prezrádzajú, že dieťaťu neveríte (napr. Neklameš náhodou?)či komentáre, ktorými by ste sa zastávali údajného páchateľa (napr. Určite si si to len zle vysvetlil). Pamätajte, že páchateľom násilia na dieťati môže byť aj osoba, ktorá sa tak v našich očiach vôbec nejaví. Môžete si ctiť princíp prezumpcie neviny, rovnako dôležité je však rešpektovať aj princíp prezumpcie statusu obete.
S pocitmi viny a zahanbenia môže dieťa už vstupovať do rozhovoru s dospelým. Takéto pocity bývajú často výsledkom manipulácii, ktorým mohlo byť dieťa zo strany páchateľa násilia vystavené. Ubezpečte dieťa, že za násilie je vždy zodpovedný páchateľ a nie obeť.
Oceňte odvahu dieťaťa a ubezpečte ho, že je správne, že o násilí prehovorilo
Ak je násilie skryté, sotva možno zabrániť jeho pokračovaniu a podniknúť kroky smerujúce k zmierneniu alebo odstráneniu spôsobených škôd. Preto treba dieťa ubezpečiť, že je správne, že o násilí prehovorilo a oceniť námahu, ktorú dieťa vynaložilo k tomuto neľahkému kroku.
Dieťa sa môže trápiť, že prezradením svojich zážitkov ublíži páchateľovi a/alebo ľuďom, ktorí majú s páchateľom pevný vzťah. V takomto prípade môže dieťaťu prospieť, ak sa mu vysvetlí, že ak v budúcnosti budú vyvodené sankcie voči páchateľovi, nie je to preto, čo povedalo, ale preto, čo urobil samotný páchateľ. Iných ľudí, ktorí by sa cítili zasiahnutí tým, že páchateľ nesie následky za svoje skutky, možno považovať za sekundárne obete. Primárna obeť nijako nemôže za to, že sa sekundárnym obetiam naruší ilúzia, ktorú si o osobe páchateľa možno vytvorili, alebo že sa im rozplynie naivné presvedčenie, že na násilie postačujú súkromné riešenia. Ak budú mať sekundárne obete ťažkosti vyrovnať sa s nepríjemnou realitou, majú možnosť vyhľadať laickú či odbornú pomoc.
Nedávajte dieťaťu sľuby, ktoré nemôžete dodržať
Na začiatku rozhovoru alebo v jeho priebehu od vás dieťa môže žiadať, aby obsah rozhovoru zostal len medzi vami dvoma. V takomto prípade je namieste vysvetliť dieťaťu, že existujú rôzne kategórie problémov; zatiaľ čo niektoré sa môžu prediskutovať a riešiť medzi štyrmi očami, iné vyžadujú konzultáciu s ďalšími odborníkmi alebo upovedomenie kompetentných osôb či inštitúcií.
Dieťaťu nesľubujte ani hladký a rýchly priebeh riešenia situácie, pretože to vopred nemožno odhadnúť.
Vysvetlite dieťaťu ďalšie kroky
Ak dieťaťu vysvetľujete, čo sa bude po Vašom rozhovore diať, uistite sa, že Vám rozumie. Objasnite názvy a účel inštitúcií, ktoré spomínate. Je vysoko pravdepodobné, že ich dieťa nepozná.
Ak si myslíte, že okrem polície alebo orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, sa potrebujete o tom, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli, rozprávať ešte s niekým iným, napr. s riaditeľom školy, dajte o tom dieťaťu vedieť.
V prípade, že dieťa nikoho z rodičov neuviedlo ako údajného páchateľa násilia, bude potrebné informovať aj rodičov. Aj na toto by malo byť dieťa vopred pripravené.
Násilie na deťoch často zanecháva v obetiach pocit straty kontroly nad životom. Preto ak je dieťa plne informované o každom kroku, pomáha mu to prechádzať celým procesom s menším stresom a obnovovať pocit kontroly a bezpečia.
Vysvetlite dieťaťu, prečo môže byť potrebná odborná pomoc/sprevádzanie na dlhšiu dobu
To, že sa dieťa zdôverilo o zážitkoch násilia, je iba začiatok procesu riešenia problému a zotavovania sa z utŕžených rán na jeho psychike. Následky násilia môžu mať rôzne podoby (ako napr. prenasledujúce spomienky, stavy úzkosti, ťažkosti v sústredení, problémy vo vzťahoch) a nemusia odozrieť samovoľne. Čas sám o sebe rany na duši nevylieči. Dieťa sa môže trápiť tým, že nerozumie, prečo v určitých situáciách reaguje inak, než by si prialo a nedokáže svoje reakcie korigovať. Je preto potrebné mu vysvetliť, čo je to psychoterapia a ako môže byť preň užitočná. Taktiež aj prípadný trestno-právny proces môže pre dieťa predstavovať psychickú záťaž, ktorú s odbornou pomocou môže zvládať omnoho ľahšie.
O rozhovore urobte písomný záznam
Je dôležité aby ste s tým, čo ste sa dozvedeli zodpovedne naložili. Keďže rýchlo zabúdame, rozhovor s dieťaťom si čím skôr písomne zdokumentujte. Poznačte si miesto, dátum, čas a dĺžku rozhovoru, kto bol prítomný, okolnosti vedúce k rozhovoru, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli a čo ste sa ho pýtali.
Snažte sa o maximálnu presnosť; nič zámerne nevynechávajte ani nepopisujte inak, než v skutočnosti zaznelo. V zápise jasne odlíšte vyjadrenia dieťaťa od Vašich vlastných domnienok a názorov. Takýto písomný záznam môže byť významným dôkazom pri neskoršom objasňovaní prípadu.
Záznam o rozhovore vyhotovte aj vtedy, ak by ste mali dojem, že to, čo ste sa od dieťaťa dozvedeli, nie je až tak závažné. Niekedy dieťa informácie o násilí dávkuje dospelému postupne, po kúskoch, kým sa neubezpečí, že daný dospelý ustojí celú pravdu. Okrem toho k porušovaniu práva dieťaťa na život bez násilia dochádza alebo sa schyľuje aj vtedy, ak o násilí zatiaľ chýbajú jasné indície. Páchaniu niektorých foriem násilia predchádza grooming dieťaťa, počas ktorého nemusia byť zámery páchateľa ešte zrejmé, ale dieťa už môže mať z dotyčnej osoby pocity strachu, nepokoja, zmätku alebo pociťovať emócie podobné zamilovaniu. Grooming môže tiež zahŕňať viac alebo menej výrazné porušenie kódexu profesionálneho správania sa voči detským klientom v inštitúciách.
Film i článok vznikli vďaka podpore Nadácie pre deti Slovenska z Nadačného fondu Deti v bezpečí poisťovne KOOPERATIVA.
Prezidentka udelila Ivanovi Leitmanovi, zakladateľovi Náruče, štátne vyznamenanie
Prezidentka Zuzana Čaputová udelila 27.6.2021 štátne vyznamenania 24 osobnostiam, medzi ktorými bol aj zakladateľ Náruče a jej dlhoročný výkonný riaditeľ – Ivan Leitman.
Ako bolo počas ceremónie povedané: „Ivan Leitman – psychológ, svoj život zasvätil práci s ohrozenými deťmi. Dlhé roky pôsobil v Diagnostickom centre pre dievčatá v Lietavskej Lúčke. Keď postrehol, že deti, ktoré boli týrané, zneužívané a zanedbávané, systém namiesto pomoci trestá, usiloval sa to zmeniť. V roku 1997 založil a až do roku 2021 viedol Náruč, ktorá deťom poskytuje komplexnú pomoc. Vybudoval aj Detské krízové centrum, Detské advokačné centrum a poradne pre obete domáceho násilia, ktoré už pomohli tisíckam detí a rodín ohrozených násilím. Pomáhal aj vzdelávať učiteľov a detských lekárov, aby rozpoznali signály, ktorými ohrozené deti dávajú najavo svoju ťažko zvládnuteľnú situáciu.“
Pribinov kríž III. triedy bol Ivanovi udelený za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky. V príhovore p. prezidentka uviedla, že vyznamenania si prevzali ľudia, ktorých práca robí náš život lepším, pestrejším a znesiteľnejším; ľudia, ktorých životy boli a sú pre všetkých inšpiráciou.
Ivan, gratulujeme! Tešíme sa z tejto pocty spolu s Tebou a ďakujeme za inšpiráciu!
Krátke video z udeľovanie vyznamenania si môžete pozrieť na našom facebookovom konte.
Detské krízové centrum Náruč sa stalo ešte bezpečnejším útočiskom pre deti a rodiny
Naše Detské krízové centrum Náruč bolo otvorené v roku 2000. Zrekonštruovaná, nadstavená a zásadným spôsobom upravená budova bývalej školy a škôlky postavenej v 30-tych rokoch min. storočia, je odvtedy v nepretržitej 24/7 prevádzke. Za ten čas tu našlo útočisko a pomoc už takmer 700 detí a 70 rodičov. A hoci sa o vonkajšie i vnútorné priestory priebežne staráme s láskou a naozaj dôsledne, ukazovalo sa, že po viac ako 20 rokoch každodenného využívania je potrebné zrekonštruovať, upraviť a modernizovať oba vstupy do budovy, chodbu na prízemí a najmä nadväzujúce schodisko, ktoré prepája:
… prízemie, kde sa o.i. nachádzajú i dva bytíky, v ktorých s deťmi a ich rodičmi realizujeme špecializovaný pobytový program Aby deti nemuseli odísť z rodiny. Tiež tu nájdete kanceláriu sociálnych pedagógov pracujúcich s rodinami počas celého dňa, ale i herňu-telocvičňu, sklad športových potrieb a hračiek, sklad oblečenia, kúpeľňu s práčovňou …
… tzv. stredný trakt – teda 1. nadzemné podlažie, kde sa okrem kancelárií uja riaditeľa, 2 sociálnych pracovníčok a 2 psychologičiek nachádza i špeciálne upravená terapeutická a výsluchová miestnosť. A prozaicky dodávame že i: veľmi potrebná a všetkými hojne využívaná kancelária ekonomického úseku, taktiež spoločenská miestnosť, kde realizujeme vzdelávania a väčšie stretnutia, ale aj náš Náručovský archív,
… obytný priestor v podkroví určený pre 10 z celkovo 18 detí, ktoré u nás nachádzajú dočasné bezpečné útočisko a odbornú pomoc. Sú tu detské izbičky, kuchyňa s jedálňou, spoločenská miestnosť, kúpeľne a toalety … ale i miestnosť pre vychovávateľov, izbička pre prípadne choré deti či sklad prádla.
Odhadujeme, že po schodisku a dolnej chodbe sa denne prejde minimálne 120-krát! Tak si to vynásobte 365 dňami v roku a 21 rokmi … blížime sa k miliónu použití, prejdení 🙂
Najmä vďaka pochopeniu, dôvere a štedrej finančnej podpore UniCredit Foundation v hodnote 15 000€, mohli sme tieto priestory kompletne zrekonštruovať. Na modernizácii a skrášľovaní opravených priestorov sa finančne podieľali i viacerí súkromní darcovia. ĎAKUJEME Vám všetkým!
… pozrite sa, ako sa Náruč stala ešte bezpečnejším, krajším a modernejším dočasným domovom pre deti a rodiny, ktorým pomáhame:
Uplynul rok, ktorý nás všeličo naučil
„Rok, ktorý sme prežili sa asi nezmazateľne zapíše do histórie ľudstva ako rok v znamení pandémie koronavírusu. Páči sa mi prirovnanie ku prírodnej katastrofe, lebo to asi najlepšie vystihuje, ako sme sa ocitli zoči-voči situácii, ktorú si nikto neprial, ale neostalo nám napokon nič iné, len to prijať a vyrovnať sa s tým, ako sa dá.“, konštatuje Robo Braciník, riaditeľ nášho Detského krízového centra Náruč.
… a pokračuje: „Inak sme na tom neboli ani my v krízovom centre. Sprvoti sme sa veľmi báli o naše deti i o nás samých – čo sa stane, ak ochorieme, ako zvládneme dlhé týždne karantény. Písali sme krízové plány, zháňali rúška, všetko dezinfikovali. Najhoršie bolo, že sme museli prerušiť medziľudské kontakty – základný nástroj našej práce. Najťažšie to znášali deti a ich príbuzní, ktorí sa počas 1. vlny nemohli vôbec osobne stretávať, potom len tak úchytkom – akoby na diaľku. Tŕpli sme pri každom objatí a stisnutí ruky. Potom prišlo trocha uvoľnenia v lete a na jeseň to začalo znovu. Opäť izolácia, opäť obavy, narastajúce čísla nakazených i obetí. Našťastie nás naše ministerstvo vybavilo testami a vďaka našej obetavej kolegyni Janke (zdravotnej sestre) sme boli ušetrení státia v dlhých radách počas studených dní. Postupne sme si zvykli. Najmä na to, že treba vydržať a ešte vydržať, že sa nič nedá poriadne naplánovať.
Tam, kde sa bojuje sú obete, straty, ale i víťazstvá, nové objavy, hrdinstvo. Naučili sme sa robiť krátkodobé plány, počítať so zmenami, byť kreatívni pri hľadaní riešení a ešte viac improvizovať – hoc sme si mysleli, že v krízovom centre z podstaty veci improvizovať vieme :-). Naučili sme sa v práci používať on-line stretnutia namiesto cestovania na druhý koniec republiky, čo využijeme aj v budúcnosti, keď tu už nebude Covid-19. Viac nás to stmelilo ako tím, viac si vážime, ak sa môžeme s niekým stretnúť osobne. Je menej vonkajšieho rozptýlenia, čo nám dalo priestor ísť vo vzťahoch (nielen s klientmi) viac do hĺbky. Naučilo nás to fungovať a realizovať naše plány aj napriek nepriazni osudu – za všetky úsilia spomeniem kompletnú rekonštrukciu bytíka pre rodiny v prízemí našej budovy, ktorý v modernizovanej podobe môže slúžiť ďalších 20 rokov pre rodiny hľadajúce u nás útočisko a odbornú pomoc.
Izolácia nás naučila byť efektívnejšími v on-line priestore … O.i. sme vytvorili viacero infografík a článkov ohľadom možností ambulantnej pomoci detským (i dospelým) obetiam domáceho násilia a veľmi úspešne sme ich šírili vo virtuálnom priestore. Vytvorili sme naše prvé on-line vzdelávanie, ktoré doposiaľ absolvovalo viac ako 3000 profesionálov z centier pre deti a rodiny z celého Slovenska. I náš prvý film o tom, prečo sa obete zneužívania nesprávajú tak, ako sa vo všeobecnosti očakáva, mal viac ako 700 zhliadnutí medzi odborníkmi pracujúcimi s deťmi. Takýto veľký a celoslovenský dosah by sme osobným lektorovaním vzdelávacích aktivít nevedeli dosiahnuť.
Na záver chcem poďakovať všetkým dobrodincom, podporovateľom a fanúšikom za pocit, že v tom nie sme sami. A najmä mojím skvelým kolegyniam a kolegom, s ktorými sme to so cťou doteraz ustáli. Musím povedať, že to bol zároveň i rok, ktorý popri pandémii priniesol deťom i nám veľa radosti a pekných chvíľ. Napríklad, ani jedno z detí, ktoré v roku 2020 ukončovali pobyt v Detskom krízovom centre Náruč, neodchádzalo do ústavnej starostlivosti, ale do sanovaných či náhradných rodín.“
zásoba rúšok dorazila 
on-line vzdelávanie 
pobyty v prírode liečia 
naše nové vozidlo 🙂 
spomienka na letný tábor 
z terapeutickej činnosti 
rekonštruovaný bytík 
prvá on-line porada DKC 
tvoríme pred Vianocami
Rok 2020 z pohľadu výkonného riaditeľa Náruče
Ak si nejaký rok zaslúži pomenovanie rok zmeny, nepochybne je to rok 2020. Mám samozrejme na mysli pandémiu Covid-19, ktorá celý svet vystavila nečakaným a doteraz nepredstaviteľným výzvam. Nová situácia sa nemohla neodraziť v živote našej organizácie, rovnako ako v práci s deťmi a rodinami ohrozenými násilím, ktorá tvorí gro našej činnosti. Ak by som mal pomenovať špecifiká našej práce v tomto období niekoľkými slovami, pravdepodobne by to boli slová: zvýšené pracovné vypätie, prispôsobovanie sa novým podmienkam na dennej báze (najmä počas prvej vlny koronakrízy) a presunutie niektorých kľúčových aktivít do on-line priestoru. Z dôvodu pandémie dočasne klesol prílev nových klientov, hoci vieme, že počet detí aj rodín v ohrození stúpol, takže sa dá očakávať o to väčší nárast v nasledujúcom období.
Museli sme sa vysporiadať s obmedzením viacerých našich advokačných aktivít, čo nás osobitne mrzí v prípade okrúhlych stolov zameraných na zlepšenie postavenia detských obetí násilia v trestnom konaní. Našťastie proces zameraný na zlepšenia v tejto oblasti bol už vo fáze, keď sme v spolupráci s verejnou ochrankyňou práv a ďalšími účastníkmi okrúhlych stolov zastupujúcimi relevantné ministerstvá boli schopní uzavrieť túto kapitolu predložením legislatívnych a procesných zmien, ktoré považujeme za nevyhnutné, ak sa detské obete násilia zneužívania majú dočkať kvalitnejšej pomoci a trestné konania vedené v prípadoch fyzického týrania a sexuálneho zneužívania zaznamenať zvýšenie efektivity.
Osobitnú kapitolu v plnení nášho poslania tvoria preventívne a vzdelávacie aktivity. V tomto prípade sa dá povedať, že sťažené podmienky sme využili ako príležitosť. Vytvorili sme a odbornej verejnosti sprístupnili náš prvý edukatívny film a spustili naše prvé e-vzdelávanie pre profesionálov pracujúcich s deťmi. Oboje zaznamenalo veľký záujem, preto sa chystáme v tomto smere naďalej pokračovať.
Samozrejme, po celý čas sme pokračovali v kľúčových aktivitách našich pracovísk. V roku 2020 sme pomohli 475 klientom, poskytli viac ako 12 200 odborných konzultácií a pracovali s viac ako 150 rodinami, v ktorých žijú deti ohrozené násilím.
Popri neočakávaných zmenách sme dospeli tiež k zmene, ktorú sme dlhodobo plánovali. Mám na mysli zavŕšenie generačnej výmeny na čele našej organizácie, keď som sa po desiatkach rokov vo vedení Náruče a po viacročnom prechodnom období rozhodol preniesť bremeno zodpovednosti za chod organizácie na plecia doterajšieho riaditeľa Detského krízového centra Roba Braciníka. Som presvedčený, že to je krok správnym smerom a že Náruč pod vedením nového lídra bude naďalej útočiskom pre deti a rodiny ohrozené násilím a kľúčovým hráčom na tomto poli v celonárodnom meradle tak, ako tomu bolo doteraz.
O tom, prečo sexuálne zneužívaným deťom na Slovensku často nepomôžeme… pritom spôsoby účinnejšej a rýchlejšej pomoci sú vo svete známe!
Pri pohľade na štatistiky o sexuálnom násilí páchanom na deťoch sa môže zdať, že sú nadhodnotené, lebo v našom okolí nikoho so zážitkom sexuálneho zneužívania nepoznáme. V prieskume z r. 2017 uviedlo aspoň jeden prejav sexuálneho násilia 24 % detí a vážne sexuálne násilie 3% detí (prieskum na 2856 deťoch)1. Vo výskume z r. 2019 na vzorke 1018 dospelých ľudí uviedlo zážitok sexuálneho zneužívania zhruba 9 % respondentov. 2
Odborníci sa však zhodujú na tom, že výskyt sexuálneho násilia na deťoch je častejší ako uvádzané čísla. O mnohých prípadoch sa nedozvieme, lebo detské obete nezriedka o svojich skúsenostiach nepovedia, alebo nie sú prípady sexuálneho zneužívania oznámené kompetentným orgánom.
Je to jeden z mylných predpokladov, že detské (ale aj dospelé) obete sexuálneho zneužívania/násilia, čo najskôr vyhľadajú pomoc alebo sa so svojim zážitkom bezprostredne niekomu zveria.
Výskumy aj naša viac ako 20-ročná prax ukazujú, že opak je pravdou. Deti zažívajúce sexuálne násilie o ňom väčšinou povedia až po dlhšej dobe a v niektorých prípadoch sa nezdôveria nikdy. Oneskorené oznámenie je pre obete sexuálneho násilia skôr „typický prejav“. Doc. Slávka Karkošková uvádza, že „menej než 1 zo 4 obetí odhalí CSA okamžite….“3
Dôvody, prečo deti o sexuálnom násilí nehovoria okamžite sú rôzne, napríklad:
- strach, že im nikto neuverí
- obava, že ublížia rodine alebo blízkej osobe
- strach, že zneužívateľ uskutoční svoje hrozby
- pocity viny a hanby – pôsobením manipulatívnych techník páchateľa, ale aj kvôli postojom okolia, môže dieťa žiť v predstave, že si za zneužívanie „môže samé“, lebo sa nebránilo, zažilo príjemné pocity, či sa správalo vyzývavo (zvlášť u starších detí)
- ambivalentné pocity voči páchateľovi – dieťa nie vždy voči páchateľovi násilia musí pociťovať výlučne negatívne pocity, väčšinou sú pocity voči páchateľovi rozporuplné – ambivalentné teda aj ho má rado, aj nemá – najmä ak je páchateľom blízka osoba
- ne/identifikácia seba ako obete násilia – pokiaľ dieťa nevie, že to, čo sa na ňom pácha je sexuálne zneužívanie, pravdepodobnosť, že sa zdôverí je nižšia.
Čo môže pomôcť, aby sa deti rozhodli zdieľať svoje ťažké tajomstvo?
Odborníci sa zhodujú na tom, že je to:
- podpora okolia, najmä toho blízkeho. Dieťa by malo mať pocit, že jeho odhalenie bude prijaté bez zľahčovania, či jeho obviňovania.
- kvalitná prevencia, aby deti vedeli identifikovať, že sa im deje niečo „zlé“ a vedeli ako v takej situácii reagovať, na koho sa obrátiť.
- vzdelávanie odborníkov pracujúcich s deťmi v téme sexuálneho násilia na deťoch, aby vedeli, aké signály si na dieťati a jeho okolí všímať, ako reagovať na jeho zdôverenie sa a ako postupovať, ak sa násilie odhalí.
Dlhoročná zahraničná prax ukazuje, že nevyhnutnosťou úspešnejšieho a rýchlejšieho riešenia aj toho malého množstva oznámených prípadov násilia páchaného na deťoch, sú na báze pravidelnosti fungujúce a špeciálne vyškolené tímy profesionálov, ktorí následne sexuálne trestné činy páchané na deťoch vyšetrujú, dozorujú, či terapeuticky pracujú s rodinou a dieťaťom.
Toto však na Slovensku, bohužiaľ, nie je uplatňované. Preto sa už pár rokov snažíme rôznym spôsobom upriamiť pozornosť kompetentných orgánov štátu na potrebu zavedenia povinného modelu multidisciplinárneho riešenia prípadov detských obetí násilia, aby vyškolený tím odborníkov v danom regióne riešil tieto citlivé a zložité prípady detí záväznými osvedčenými postupmi.
Veríme, že téma záväzných postupov a povinného multidisciplárneho riešenia prípadov detských obetí násilia nezostane, tak ako doteraz, len témou konferencií, odborných diskusií či pracovných stretnutí s predstaviteľmi do prípadov zainteresovaných rezortov (sociálne veci a rodina, spravodlivosť, vnútro – polícia, prokuratúra…).
Sme presvedčení, že zavedením povinného multidisciplinárneho prístupu k riešeniu prípadov detských obetí násilia, ktorý je vo svete vnímaný ako štandard, dôjde i na Slovensku k zásadnému zefektívneniu a zrýchleniu pomoci detským obetiam násilia.
P.s.: Zahraničná prax ukazuje aj to, že narastajúce percento úspešne vyriešených prípadov vzbudzuje dôveru verejnosti v systém a dochádza k oznamovaniu väčšieho množstva prípadov… deti si v takejto zložitej situácii zväčša nevedia pomôcť samé – je to na nás – dospelých!
1Fico, M. 2017. Prevalencia násilia páchaného na deťoch 8. a 9. ročníkov. Zistenia z reprezentatívneho prieskumu. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2017, s 57. Dostupné TU
2 Kaščáková, N, Bednaříková, H, Dobrotková, A., Petríková, M., Hašto, J., Tavel, P. 2020. Traumatizácia v detstve a zdravie v dospelosti. In PSYCHIATRIA-PSYCHOTERAPIA-PSYCHOSOMATIKA,27, 2020, č.2, s.6-15. Dostupné TU
3 Karkošková, S: Sexuálne zneužívanie detí: vzorce kontraintuitívnych reakcií obetí In Mravnostná kriminalita ako spoločenský fenomén a možnosti jej kontroly, Bratislava: Akadémia policajného zboru, 2015,s.193-194. Dostupné TU